Peter Kmec

Slovensko je relatívne mladá krajina, ktorá za 27 rokov svojej existencie toho zažila toľko, čo v histórii iných krajín trvalo desaťročia a niekedy aj stáročia. Budovanie vlastnej štátnosti, transformačný proces, vnútorné ekonomické a spoločenské zmeny, integrácia na západ, dôsledky globalizácie – to sú len niektoré významné fenomény, ktoré by silne zahýbali aj tradičnejšími demokraciami. Všetky tieto vonkajšie a vnútorné tlaky pôsobili aj na formovanie politickej scény na Slovensku. Pokiaľ v západných demokraciách sú politické strany formované do 3 základných ideových prúdov – liberalizmus, konzervativizmus (stredo-pravý segment) a sociálna demokracia (stredo-ľavý segment) – na Slovensku sme stále svedkami neustálej fragmentácie a neprehľadnosti vnútropolitického priestoru.

V prvej dekáde existencie SR sa politická agenda koncentrovala na integráciu Slovenska do EÚ a NATO. Tomu bola podriadená aj vnútorná politika, ktorá sa rozdelila na pro-európske a proti-európske sily. V proeurópskom tábore bol mix všetkých politických prúdov – liberáli, konzervatívci a ľavica. Spájala ich výhradne integračná agenda, a aj preto ihneď po vstupe SR do EÚ a NATO sa začal proces jeho rozpadu. Tomuto obdobiu však treba priznať vysoký kredit, kedy sa spoločnosť a rôznofarebná politická reprezentácia vedeli zjednotiť v mene vyššieho princípu – návratu Slovenska do priestoru slobody a demokracie.

Druhá dekáda existencie Slovenska bola sprevádzaná pokusmi o silnejšiu profiláciu jednotlivých subjektov na politickej mape Slovenska. Vznikom SMER-SD sa výrazne skonsolidovala ľavicová scéna, keďže po takomto politickom subjekte bol v spoločnosti silný dopyt (aj kvôli bolestivým, často necitlivým ekonomickým a sociálnym reformám v predchádzajúcom období). Napravo od stredu však až doteraz pretrváva silná fragmentácia sprevádzaná zánikom starých a vznikom nových politických subjektov. K tejto nedokonalej politickej scéne na Slovensku sa pridružil ďalší nevítaný globálny fenomén – nárast populistických, nesystémových a radikálnych politických strán.

Posledné desaťročie v živote Slovenska je sprevádzané dominanciou ľavicových vlád pod vedením SMER-SD. Dá sa im vyčítať všeličo (priznávam, kritiky a kritikov je viac než dosť), ale bolo to aj úspešné obdobie prehlbovania integračných procesov (Schengen, Euro, bezvízový styk s USA) a udržiavania sociálneho zmieru v spoločnosti (SR je na popredných priečkach tzv. Gini indexu, ktorý meria prerozdeľovania bohatstva a hĺbku rozdielov medzi chudobnými a bohatými).

Zastavím sa pri úlohe sociálnej demokracie v spoločnosti. Tento ľavicový prúd je zakladateľom, propagátorom a garantom udržiavania myšlienky tzv. štátu blahobytu, ktorá je založená na budovaní egalitárskej spoločnosti a v ktorej sú odmietané dva extrémy: marxistický socializmus ale aj totálna dominacia voľného trhového kapitalizmu. Z môjho diplomatického pôsobenia vo Švédsku som jasne vycítil, že tamojšia sociálna demokracia požíva širokú podporu obyvateľov vďaka svojej reputácii ochrancu voči akýmkoľvek spoločenským a sociálnym experimentom na úkor občanov.

Je pravda, že v súčasnosti ľavicové strany prežívajú krízu identity a v Európe utrpeli viacero porážok. Dôvodom týchto porážok je jeden hlavný fenomén: ľavica zabudla na jednotlivca ako hlavnú hybnú silu na pracovnom trhu. Vplyv globalizácie výrazne ovplyvnil národné trhy práce a ľavica sa musela taktiež prispôsobiť tlaku nadnárodných spoločností s cieľom zachovať pracovné miesta za každú cenu (vrátane mzdového dumpingu). Dôsledkom je strata dôvery jednotlivca v ľavicovú politiku a jeho inklinácia k populizmu a extrému. Je mylné sa však domnievať, že pre ľavicovo orientovaného voliča je alternatívou liberálna alebo konzervatívna pravica.

To ma privádza späť na domácu politickú scénu. Stredo-pravé a nesystémové politické subjekty sa snažia zo sociálnej demokracie vytvoriť za každú cenu spoločného nepriateľa s cieľom zjednotiť svoje heterogénne ciele a záujmy. Ich hlavným nepriateľom je momentálne SMER-SD, a nie ĽSNS. Sociálno-demokratická strana je tak hádzaná do jedného vreca s krajnou a extrémistickou pravicou. Tu sa ponúka paralela s medzivojnovým Nemeckom. Bola to práve pravica, ktorá umožnila nástup Hitlera k moci a to tým, že ho nasadila na likvidáciu vlády sociálnych demokratov v Prusku. Aj moderné Rakúsko je dôkazom nebezpečného koketovania pravice s extrémom na úkor ľavice. Účasť Heiderovej FPÖ vo vláde s ÖVP priviedla Rakúsko do európskej izolácie a nedávne opätovné pôsobenie FPÖ vo vláde vyústilo takmer do výpredaja štátneho majetku do mafiánskych rúk. Poučenie a možné východisko? Veľké mainstreamové koalície v Nemecku, Rakúsku a Česku.

Slovensko sa v roku 2020 nachádza na križovatke. Máme dve možnosti: buď si vyberieme cestu plošnej škandalizácie sociálnej demokracie (s heslom „všetci smeráci sú zlodeji“), ktorá vedie k jej výraznému oslabeniu a zaplneniu ľavicového priestoru extrémom, intoleranciou a populizmom. Alebo sa prikloníme k spoločnej výzve, aby sa všetci postavili proti nespravodlivosti, korupcii, zlu, nenávisti a intolerancii. Vtedy sa nám po voľbách bude jednoduchšie zostavovať efektívna, kompetentná a zodpovedná vláda, ktorá bude od začiatku riešiť problémy zdravotníctva, školstva, kvality života od narodenia až po dožitie, klimatické zmeny a transformáciu nášho priemyslu. Tak ako sa v rokoch 1994-2004 spoločnosť vedela zjednotiť v mene vyššieho integračného princípu, tak podobná zákazka je na stole aj dnes: podporme štandardné politické strany, vrátane sociálnej demokracie a nebagatelizujme extrém v akejkoľvek podobe. Aj o tom je zodpovedná zmena 2020.