Celý svet je v očakávaní blížiaceho sa americko-ruského summitu, ktorý sa uskutoční 16. júna 2021 v Ženeve. Tieto stretnutia sú zriedkavou záležitosťou, preto ten veľký záujem. Od rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa totiž uskutočnilo iba 6 americko-ruských summitov, z toho tri absolvoval za Rusko súčasný prezident Vladimir Putin (2x sa stretol s prezidentom Georgeom W. Bushom a 1x s prezidentom Donaldom Trumpom). Nadchádzajúci summit bude teda pre Putina už štvrtým, pre Bidena prvým.
Putin týmto summitom nemá čo stratiť, stačí mu len vyčkávať, s akou taktikou Biden príde na stretnutie. Pre Bidena je to však rozhodujúci moment, či sa mu podarí nastaviť systém pravidelnej komunikácie s ruským náprotivkom. Biden má dve možnosti: buď vyšle signál na spoluprácu a zintenzívni komunikáciu s Putinom na pravidelnej úrovni (ideálne na ročnej báze) alebo sa jasne vyhraní voči štýlu vládnutia Putina a uprednostní konfrontáciu v duchu čierno – bieleho scenára.
Ak si Biden vyberie prvú možnosť, nevyhne sa kritike najväčších odporcov Putinovho režimu v západnom tábore. Ak však túto kritiku ustojí, otvorí sa mu cesta k aktívnejšiemu a efektívnejšiemu zapájaniu Ruska do riešení globálnych a regionálnych problémov. V tomto prípade sa otvára aj priestor na narysovanie novej architektúry moderného vládnutia v 21. storočí za účasti Ruska, ale aj Číny a ďalších významných globálnych aktérov. Jeho konkrétne kontúry navrhli dvaja významní americkí politológovia Richard Haas a Charlie Kupchan v marcovom vydaní Foreign Affairs, ktorí volajú po vytvorení tzv. Globálneho koncertu pre 21. storočie za účasti šiestich stálych členov: Číny, Európskej únie, Indie, Japonska, Ruska a USA. Zo zoznamu vyplýva, že demokracie a nedemokracie by mali rovnaké postavenie a členstvo by záviselo od moci a vplyvu, nie od hodnôt alebo typu režimu. Členovia koncertu by však spoločne reprezentovali zhruba 70 percent globálneho HDP aj 70% globálnych vojenských výdavkov. Bola by to výrazne reprezentatívnejšia a efektívnejšia “svetová vláda” ako súčasná Bezpečnostná rada OSN alebo G7.
Druhá možnosť, ktorá sa ponúka prezidentovi Bidenovi, je “konsolidácia západného svetového poriadku” v duchu jeho konceptu Summit demokracií. Toto je však cesta, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou povedie k novej studenej vojne a budovaniu nových deliacich čiar. Voči tomuto konceptu vystupuje čoraz viac západných intelektuálov a politológov z umierneného tábora. Naopak, takéto čierno-biele videnie sveta je stále veľmi populárne medzi neoliberálnymi politikmi a liberálnou mimovládnou scénou.
Svet tak stojí na rázcestí a má na výber: spoluprácu alebo konfrontáciu. Mosty alebo múry. Kompromisy alebo ultimáta.
V politike je dôležité pamätať na jedno dôležité a osvedčené pravidlo: “Perfect is the enemy of good” (“Perfektný je nepriateľ dobrého”). V preklade do zahraničnej politiky: dali by sa dosiahnuť dobré (nie perfektné) riešenia, ak by sme netrvali na exporte liberálnej demokracie do rôznych kútov sveta. Koniec-koncov, tie ideálne riešenia neponúka ani západný svet. Podľa Haasa a Kupchana, treba rešpektovať aj alternatívne formy vládnutia, aby sme mohli začať reálne riešiť globálne a regionálne krízy, ale aj efektívnejšie ovplyvňovať stav ochrany ľudských práv a základných slobôd v nedemokratických režimoch.
A až nakoniec (zámerne) komentár k úlohe Európskej únie, ktorá ako globálny hráč stále stojí bokom a nemá taký výtlak, aký jej právom prináleží. EÚ ako najsilnejšia kumulovaná ekonomika sveta sa totiž sama stavia do pozície pasívneho pozorovateľa a necháva na USA, aby problém s Ruskom (ale aj Čínou) riešili. Inak sa to vysvetliť nedá, pretože stretnutiam na najvyššej úrovni s Putinom sa Európa už dlhodobo vyhýba. Vzhľadom na to, že ide o bezpečnosť a stabilitu Európy, je to veľmi nezodpovedné.